Karol Kalmer
Narodený 3. aprila 1943 - popravený 20. júla 1977 v Bratislave
Tridsaťtriročný Karol Kalmer bol vo svojom pomerne mladom veku už 6 x trestaný za násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Dokopy si "odsedel" 8,5 roka v rôznych slovenských väzniciach. Po odpykaní posledného trestu mal na konte nulu a životný štandard vysoký. Ako prísť k peniazom? S komplicom Dušanom sa v noci 12. júna 1976 vlámali do Odborného učilišťa n. p. Tesla na Vazovovej v Bratislave. Z dielne si vzali ručnú vŕtačku, troje klieští, štyri skrutkovače, pinzetu, vrták, uterák a kladivo.
Počas nočného presunu narazili na hliadku Verejnej bezpečnosti. Tá sa rozhodla preveriť dvoch osamelých chlapov motajúcich sa po Kollárovom námestí s batožinou. Oboch podozrivých naložili do auta a odviezli na mestskú správu VB. Keď policajné auto zastavilo na Duklianskej ulici pri stánku PNS, Kalmer zrazu vyskočil a od príslušníka VB Jozefa Hambalíka žiadal vrátenie potvrdenia o strate občianskeho preukazu: "Daj sem papiere! Nechajte ma. Nesrandujem, pištoľ je nabitá! Budem strieľať !". Policajt ani nestihol odpovedať. Karol Kalmer začal strieľať z pištole Dreyse Rheinische Metaalwaaren, ktorú nosil stále so sebou. Prvou ranou trafil hrudník. Náboj prešiel pravým rebrom, pravou stranou pľúc, hrudným stavcom, dolným lalokom ľavých pľúc. Prerušil miechu, spôsobil krvácanie do miechového kanálu s následným ochrnutím dolnej polovice tela a dolných končatín. Jozef Hambalík nezomrel len vďaka rýchlemu a odbornému lekárskemu zákroku.
Kalmer sa rozbehol smerom na ulicu Československej armády. Pri úteku sa kryl streľbou. Našťastie netrafil ďalšieho policajta - vodiča Michala Ďurčaťa, ale len zadné operadlo policajného auta. Kalmer strácal nervy. Videl, že aj napriek zbrani nemá šancu ujsť. Prenasledovali ho ďalší policajti - Zdeno Krivošík a Miroslav Dzurilla, ktorého nezastavila ani streľba. Na Cintorínskej ulici strieľal Kalmer ďalej, ale nikoho nezasiahol. Nadránom bol stále na slobode. Ukrýval sa v rozostavanom sklade Výpočtového strediska na Cintorínskej ulici. Poslednýkrát vystrelil ešte ráno a len duchaprítomnosť zachránila policajta od istej smrti, keď sa bleskovo hodil na zem. Karola Kalmera nakoniec zadržali okolo 8.30 hod.
Policista Durčat poznává pri rekognicii Kalmera
Krajský súd po preskúmaní všetkých okolností odsúdil Karola Kalmera za pokus vraždy troch ľudí na trest smrti. Zbytočne sa vyhováral na stratu pamäti. Na zadržanie si údajne spomínal len hmlisto. Argumentoval, že je človekom, ktorý nedokáže vraždiť, alebo ublížiť inému človeku. Ani na policajta nestrieľal úmyselne. Zrejme to bol náhodný výstrel. A ak strieľal, tak určite strieľal len do vzduchu, aby odstrašil policajtov od prenasledovania... Ani keď strieľal na policajné auto, tak nie s úmyslom trafiť policajta, ved ten už v aute nesedel, ale utekal za ním. Do auta strieľal len od zlosti. Na hlavnom pojednávaní sa bránil: "Neviem nič o tom, že som bol hliadkou VB kontrolovaný ha Kollárovom námestí ráno 12. 6. 1976. Nepamätám sa ani na streľbu pred budovou Mestskej správy VB pri aute, v ktorom som bol predvedený. Nepamätám sa, že som sa v aute hliadky ZNB viezol, nepamätám sa, či a kade som utekal. Nespomínam si, či som strieľal v kritickom čase po príslušníkoch VB, či som preskakoval plot...".
Celkom inak vypovedala jeho známa Helena, ktorá vo svojej výpovedi okrem iného uviedla: "...obžalovaný mi ukazoval pištoľ a pri tej príležitosti, mi povedal, že ak by niečo vykonal a bol by pristihnutý príslušníkmi VB, týchto zastrelí a posledný náboj si nechá pre seba, lebo sa už nikdy nechce dostať do basy". Podobne svedčili aj ďalšie dve svedkyne. Súd neuznal ani jeho obranu, že chcel Jozefovi Hambalíkovi streliť len do ruky a na Miroslava Ďurčaťa strieľal zo strachu o svoj život.
Rozstrílané policajné auto
Podľa znalcov, psychiatrov u obžalovaného nebola zistená duševná choroba. Zo psychiatrického hľadiska neexistovali príčiny, ktoré by ovplyvnili rozpoznávaciu a ovládaciu zložku obžalovaného. Znalec psychológ potvrdil, že v situácii inkriminovaného konania bol obžalovaný nepochybne schopný zvážiť a posúdiť neprístojnosť a spoločenskú nebezpečnosť svojho konania a schopný rozumove vyvinúť účinné protiargumenty, ktoré by boli motivovali upustenie od streľby na príslušníkov ZNB.
Krajský súd odsúdil Karola Kalmera na trest smrti. Odvolal sa na Najvyšší súd SSR, ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu. Bol tiež názoru, že ak sa Kalmer pokúsil zavraždiť troch príslušníkov VB a jedného smrteľne zranil - už táto skutočnosť splnila podmienku pre uloženie trestu smrti. Kalmer spĺňal aj druhú podmienku uloženia trestu smrti - beznádejnosť, že by ho napravil trest odňatia slobody do 15 rokov. Podľa znalcov - psychiatrov i psychológov bol u obžalovaného vytvorený predpoklad pre ďalšie formy sociálne neúnosného správania sa. Nevyplýval z duševnej choroby, ale z povahových vlastností, ktoré sa nedajú psychiatrickými prostriedkami dostatočne korigovať. Kalmer sa vyznačoval plochou emotivitou, opakovanými agresívnymi tendenciami, výrazným egocentrizmom, chýbaním citovej väzby aj na osoby blízke, výraznou potrebou overiť si svoje silácke schopnosti pred sebou i pred inými. Toto všetko sú prejavy polymorfnej, mnohoznačnej psychopatie, ktorá motivovala aj jeho trestnú činnosť. Súd bral do úvahy aj doterajší život obžalovaného.
Najvyšší súd 28. 12. 1976 potvrdil rozsudok trestu smrti. Karol Kalmer požiadal o milosť prezidenta, ten mu ale nevyhovel. Trest smrti bol vykonaný 20. júla 1977.
Exponát do muzea věnovala:
Mgr. Natalia Novotná
Košice
Slovenská republika
Foto: archív autorky